MICHALOVCE. Bože, moje nohy. Bože, chcem si sadnúť. Bolo by blbé, ak by som si sadla na zem? Veď predo mnou sú nejakí mladí iba a za mnou deto. Sakra, keby som tu nebola pracovne, už sedím na zemi…
Prvé myšlienkové pochody, ktoré mi prebleskli hlavou, keď som konečne našla odberné miesto v Michalovciach, kde nestáli v rade viac ako päťdesiat ľudí. Nemala som čas. Celkovo v ten deň bolo jediné čo mi prialo Oskar. Hladná, smädná, ubolená som sa postavila do šoru na testovanie pred jednu zo základných škôl. Vybrala som mobil, poslednýkrát si vo vetre upravila vlasy ( hlúpy, hlúpy vietor) a poď ho fotiť.
Apropo, je veľmi vtipné ako si vás ľudia s nedôverou a zároveň zvedavosťou premeriavajú, keď robíte fotodokumentáciu “miesta činu” v tomto prípade išlo o celoplošné testovanie. „Kto to je? Prečo všetko fotí? Je to kontrola? Poznám ju z niekadiaľ...“ Bežné otázky, bežných občanov. Ale k veci.
Keď sa konečne dvaja mladíci, ktorí sa veľmi nenápadne každých tridsať sekúnd otáčali mojim smerom, dostali na rad, povedala som si v duchu: "Ach jaj Maja, je to tu." Duchaprítomne som vybrala mobil, pretože som vedela čo bude nasledovať.
„Poďte, slečna, ste na rade,“ zaznelo z policajtových úst. Hlavne sa veľmi nestrápni, preblesklo mi hlavou. Neskoro.
„Prosím vás pán policajt, môžete ma odfotiť pri odbere? Potrebujem totiž fotku z blízka do novín a nikto nebol ochotný. Ja som redaktorka viete...“ Super, Rusnáková, super...
Policajt úškrn: „Nie je problém, potom ma zavolajte, keď budete pripravená,“ povedal už s vážnou tvárou, pričom ten sarkazmus tam vôbec nebolo cítiť. (sarkazmus)
Myslela som, že to najhoršie mám už za sebou, bez ohľadu na to, že mi ešte výter nebrali. Opäť ďalší omyl. Po celom dni v teréne môj mobil bojoval z posledných síl a baterka hlásila záverečnú. Neostávalo mi nič iné, ako poprosiť niekoho z personálu o možnosť na chvíľu sa dobiť. Suverénne som prikráčala k veliteľovi odberového miesta a vysvetlila mu moju patovú situáciu.
Jeho reakcia: „A budete o nás písať v dobrom?“ Moja reakcia: „O vás stále len a len v dobrom...“ WTF?!
Nevadí, hlavne, že mi dá dobiť mobil. Keď som sa z jedálne, jediné miesto v škole, kde mali zásuvku, vrátila na miesto testovania, došlo mi, že potrebujem mobil na urobenie fotografie. Ach...dýchaj.
„Pán veliteľ? Môžem sa tam ešte raz vrátiť? Potrebujem totiž mobil na urobenie spomínanej foto z toho výteru.“ Tu už sa zo mňa smiali aj zdravotníci a policajt, ktorý robil dozor. Nič iné mi nezostávala, ako sa smiať s nimi.
Keď som sa konečne dostala s mobilom na miesto testovania (nebudem vám hovoriť, aké vražedné pohľady na mňa ostatní čakajúci hádzali) poprosila som veliteľa o fotografiu so slovami, že potom už vážne odídem.
Pri samotnom výtere mi v hlave behala len jedna myšlienka: tvár sa normálne, tvár sa aspoň trochu normálne. Odľahlo mi, keď mi pán vo vojenskej uniforme podal mobil s minimálne štyrmi fotografiami. Poďakovala som sa a s nádejou v srdci verila, že tento trapas sa definitívne skončil. Ako to už u mňa býva, opak bol pravdou. Svoj odchod som namiesto grácie zakončila s veľmi nešikovným podtknutím sa a s vulgarizmom na konci jazyka. Ako inak...veď aj novinár je iba človek.
